Naša cyklotúra začala o 09:50 v Detve na stanici, kde sme vystúpili aj s bicyklami z osobáku zo Zvolena. Hneď pri stanici sa k nám prihovorila milá pani, ktorá sa popýtala na našu trasu a začala nám básniť o krásach tohto kraja. Nezabudla poznamenať, že sme si zvolili náročnú trasu, čo som vedel vďaka atlasu, z ktorého som túto trasu zvolil.

Keďže sme dostali chuť na rannú kávu, prešli sme Detvou cez nejakú tmavšiu štvrť k Tescu do maličkej kaviarne, kde sme si dali rannú dávku kofeínu. Pred kaviarňou postávali pupkatí spoluobčania s napasovanými tričkami a roztrhanými teplákmi, tak sme radšej zostali aj s bajkami vonku, aby nám ich náhodou nepresunuli do zberných surovín železného charakteru. Dopili sme kávy a vybrali sa cez Detvu do miestnej časti Skliarovo, nachádzajúcej sa nad prírodným amfiteátrom, ktorý bol vybudovaný pre potreby folklórnych slávností pod Poľanou, ktoré sa konajú každoročne druhý júlový víkend. Inak povedané, bývajú tu v lete hromadné nachniapavky pod holým nebom.

Nasledoval výšľap do Skliarova, k rázcestníku Fangov vrch a do Bystrých Vrátok cez rôzne serpentíny, odkiaľ sa nám naskytli prvé výhľady. Obloha bola zatiahnutá aj napriek predpovedi, ktorá oznamovala jasné a slnečné počasie. Z Bystrých Vrátok do Hriňovej sme mali dobrý zjazd, pri ktorom si Maťo všimol reklamu na pizzeriu v štýle "objednajte 2, ďalšiu máte zadarmo", takže ho netrebalo vôbec prehovárať, aby sme sa zastavili na obed v pizzerii.

Z Hriňovej (480m) sme pokračovali konštantným stupákom do Detvianskej Huty (821m) a Látok (850m), čo bolo nejakých 370 výškových metrov. Pred Látkami sme odbočili doprava cez les do osady Bratkovica a na Biele Vody, kde sa ku mne prihovorila starenka na poli. Mala 81 rokov a 21 vnúčat, ktoré sú rozlezené po celom Slovensku a ukázala mi okolité polia, ktoré jej patria. Boli to veľké pozemky, na ktorých stála aj jej pekná drevenička.

Nad Bielymi Vodami nasledoval výšľap po blatových lesných cestách smerom ku najvyššie položenej slovenskej obci Lomu nad Rimavicou. Pred touto obcou sa nachádzali rôzne dreveničky, pri ktorých sme si dali pauzu a vyvalili sa na poli. Absolútne ticho a pekné výhľady na Veporské vrchy nás hodili do úplného kľudu.

Cez veľké polia v okolí Čierťaže (1102m) sme sa dostali do Lomu nad Rimavicou (1015m), kde na konci dedinky bola otvorená malá krčma, v ktorej čapovali pravú dobrú Kofolu. Tu sme nazreli do mapy, aby sme vedeli čo nás čaká. Zjazd do Sihly cez 100 výškových metrov a krásna dlhá Kamenistá dolina s meandrami Kamenistého potoka až do Hrončoka. Tak to ano, po krátkej pauze sme sadli na bajky a vychutnávali si zjazd do Sihly (890m).

V Sihle sme zabočili vľavo, minuli peknú krčmu s veľkým areálom a slnečníkmi, telefónnu búdku bez telefónu a zamierili ku Kamenistej doline. Mali by v nej byť nejaké zaujímavé meandre Kamenistého potoka ..

Kamenistý potok je významným prítokom Čierneho Hrona a vytvára takmer 25 km dlhú Kamenistú dolinu, ktorá začína v Sihle. V doline sa kľukatí Kamenistý potok, ktorého meandre patria medzi prírodné pamiatky. Perfektná cesta a po oboch stranách lesy, žiadne autá, ľudia, len sem tam v lese prebehne srna alebo laň, no čo viac si môže cyklista priať ako takýto rozprávkový kľud a príjemne prostredie. Zo Sihly ku Hrončoku to bolo stále dolu kopcom, išlo sa perfektne a zastavovali sme len keď som chcel pofotiť túto krásnu časť našej dnešnej trasy.

Z Kamenistej doliny, ktorá pokračovala ďalej sme odbočili pri vodnej nádrži Hrončok (Tajch), ktorá v minulosti slúžila na splavovanie dreva Kamenistým potokom. Na pôvodnej kamennej tabuli bol nápis: "Plavebná hrádza Gábora Keménya, postavená v roku 1881 počas jeho osadnej správy Albertom Bedo Kálnokim." Pôvodná drevená hrádza bola postavená o 10 rokov skôr, neskoršia kamenná hrádza bola postavená podľa plánov Jozefa Pausingera, mala Wagnerovu padaciu bránu, objem 123 863 metrov kubických, napĺňala sa 36 hodín, vypúšťala 8 hodín. Jej dĺžka je 71,5 metra, šírka 5,3 metra a výška 10 metrov. Tento významný lesnícky historický objekt zrekonštruovali LESY SR v rokoch 2002-2003.

Z Hrončoku nasledoval výšľap na Štomp (865m) po príjemnej širokej lesnej ceste. Baby išli popredu, Maťo ich išiel dobehnúť a ja s Ivom sme si to šľapali pohodovým tempom. Do Osrblia sme to už nemali príliš ďaleko, takže sme sa nemali kam ponáhľať.

Zo Štompu sme sa vydali po modrej, cez chatovú oblasť, kde bol Maťo okuknúť ich rodinnú chatku. Mišinka zistila, že jej chýbajú okuliare a kým sa ich Maťo vybral hľadať, zatiaľ sme posedeli a poležali pri západe slnka. Maťo okuliare našiel a my sme sa pobrali do Osrblia cez fantastický zjazd po rozbitej kamennej ceste, len taký fukot. Kamene lietali, slnko zapadalo a my sme mali jediný cieľ .. hotel Biatlon v Osrblí, teplá večera a nejaké to studené čapované pivko ..

Do Osrblia sme prišli už za šera a rovno sme to zapikovali do hotela. Ešte že tam bola nejaká oslava, inak by bol zatvorený. Ubytovali nás v dvoch izbách a zároveň dali kľúče od celého hotela, kde sme zostali úplne sami. Mohli sme hrať schovávačku vo všetkých izbách, ale namiesto takejto aktivity sme zvolili o niečo príjemnejšiu a vybrali sa do miestneho šenku. Milá krčmárka nám porozprávala o medvedici so štyrmi mladými, ktorá sa v týchto dňoch zdržuje blízko pri dedine. Škoda či dobre, že sme ju nestretli? V šenku sme kúpili 2 fľaše vína a vybrali sa na hotel. Bolo tam pomerne zima, pretože nebol v prevádzke a my sme tam boli ubytovaní na dobré slovo, aspoň že tiekla teplá voda, ale aj tá len v dievčenskej izbe. Tam sme sa nakoniec presunuli a popíjali vínko, bavili sa o dôležitých veciach, ktoré radšej nebudem spomínať a po jednej v noci sa vybrali do našej izby, trochu sa vyspať pred nedeľou ..

(Pokračovanie)